Vlastne ani neviem, v akom kontexte bol ten sen. Možno som predtým pozeral nejaký vojnový film, možno Jamesa Bonda, možno oboje. Bolo to dávno, nepamätám sa.
Utekal som. V snoch to je častý motív, to ešte viem. Netušil som prečo, ale bežal. Bolo to v nejakom hrade, zámku, proste v niečom. Obnažené kamené múry, nado mnou nočné nebo. Podivné svetlo. A podivné súvislosti.
Zahol som za jeden roh, celé to bolo ako labyrint. Nič nebolo počuť. Ticho neprerušované ani mnou. Žiadna ozvena krokov, žiadne hlasy. Priam majestátne mlčanie prostredia, pred ktorým som utekal. Náhle niekto čosi zakričal. Bežal som ďalej.
Zabehol som za ďalší roh, no tam už ma niekto čakal. Chlapík s pištoľou, uniforma nápadne sa podobajúca na tie, čo mali jednotky SS. Žiaden zvuk. Pištoľou naznačil, že sa mám obrátiť. Urobil som to. Vtedy som nejakým zvláštnym spôsobom zistil, že cez trhlinu v múre sa pozerám smerom domov. Na chvíľu som bol šťastný.
Padlo šesť výstrelov.
Bol to naprosto dominantný zvuk. Priam sa vrýval do mojej snovej podstaty. A všetkých šesť guliek som cítil. Jedna po druhej sa mi zarývali do chrbta. Každý by vám bol ochotný odprisahať, že keď snívate, necítite bolesť. Ja som ochotný odprisahať, že sa to dá.
Tma... Nezobudil som sa. Nechápal som prečo, ak má človek umrieť, vždy sa zobudí. Zo sna ostala iba víriaca temnota, no emócie, ktoré sa mi prelievali mysľou jej nezodpovedali. Bol som.. šťastný. Zmierený zo všetkým, cítil som tichý kľud Vesmíru. Bol som... ako keby povznesený. A nikdy viac som sa nezobudil taký spokojný. Prebral som sa odpočinutý, vyrovnaný, pripravený. Moja smrť nebola nočnou morou...
Odvtedy som zmierený z tým, čo raz prísť musí. Zistil som si (v každom sne je štipka pravdy) že to nie je nič strašné. Ako vraví Gandalf, death is just anothere way that we must walk on...